Saker

História lovu a ochrany zveri

Lov zveri bol samozrejmou súčasťou života všetkých praobyvateľou Európy a plne zodpovedal miestnym podmienkam. Prvé jazdecké lovy sa nepochybne uskutočnovali v stepnej časti východnej Európy, zvyšok Európy bol odkázaný na pomoc psov, prípadne dravcou. Aj keď kone prenikli do Európy už v 3.tisícročí pred n. l., pri love sa nepoužívali. Naopak, divé kone boli od praveku obľúbenou korisťou. Vtedy žili v Európe ešte hojne. Vyhubili ich až v novoveku. Tarpany v Poľsku prežívali až do roku 1813, v Rusku do roku 1879.
 

  V staroveku sa pri love využíval aj vycvičený kôň. Lov v staroveku nebol už iba výlučným zaobstarávaním diviny ani ochranou proti škodlivým druhom. Bola to zábava, šport a často aj slavostná udalosť. V rímskych časoch sa lov nezameriaval len na zabíjanie zvierat, ale aj na chytanie živých exemplárov, predovšetkým slonov a šeliem.

   Starovek ešte nepoznal pojem ochrany zveri. Podľa zvykového práva Grékov a podľa rímskych kódexov sa všetky divé zvieratavrátane vtákov a rýb stávali majetkom toho, kto ich ulovil, ak už skôr niekomu nepatril.          

Po páde Rímskej ríše poľovnícke metódy trochu upadli a Európa sa vrátila k starým spôsobom lovu. V husto osídlených krajinách sa presadzovali najmä metódy lovu vtákov, pretože to bola najbežnejšia zver. Niektoré druhy cicavcov na mnohých miestach vymizli. V taliansku celkom vymizli medvede a vlky prežívali len v málopočetných oblastiach. Až s rozvojom Franskej ríše a po zlepšení pomerov vo Východorímskej ríši nastal znova rozkvet lovu, tentoraz však bol výlučne záležitosťou feudárov a vysokopostavených skupín ľudí. Lov veľkej zveri sa stal privilégiom. V Stredovekej Európe sa poľovnícke zákony veľmi sprísnili.
 

Od 9. a 10. storočia a už vytváral zvláštny stav, ktorého povinnosťou bolo starať sa o lesy a o zver. Počas 10. - 12 storočia sa vyhranili zvláštne spôsoby lovu a zákaz lovu určitej zveri, ktorá bola vyhradená buď priamo vládcovi alebo osobám postaveným ešte vyššie, napríklad cisárovi. Lov prestal byť prostriedkom obživy a stal sa zábavou , súčasne sa stával aj slávnostnou záležitosťou. Poľovné oblečenie, konské postroje a dokonca aj výbava psov boli z drahých materiálov a bohato zdobené

V 13. storočí už v niektorých krajinách došlo k zjednocovaniu poľovného práva a poľovnícky zákonník ovplyvnil aj zásady vlasníctva pôdy. Podľa vývoja v jednotlivých  krajinách sa rozsah súkromných poľovníckych práv menil a upravoval.

V 16. storočí už bol výkon práva poľovníctva v európskych krajinách obmedzovaný vzhľadom na potreby poľnohospodárskej výroby. Zver sa začala deliť na vysokú a malú poľovnú zver, objavil sa aj pojem škodlivej zveri a jednotlivé druhy zveri sa lovili predpísaným spôsobom.              

Od 15. a 16. storočia sa začali ustanovovať aj rôzne druhy lovu - spoločenský a jednotlivý. Zároveń sa venovala väčšia starostlivosť budovaniu poľovníckych zariadení, od zvernic a bažantníc až po veľké poľovnícke stavby.

Koncom 17. a v 18. storočí sa začala formovať poľovnícka morálka a súbor zásad, ktoré sa pomaly presadzovali najskôr na pastvách uvedomelých šľachticov a neskôr prostredníctvom rôznych spolkov aj v širšej verejnosti.

V 19. a 20. storočí prešlo poľovníctvo konečným vývojom a z výhradného lovu vznikla odborná činnosť zameraná na chov , zvyšovanie kvality a všestrannú starostlivosť o zver.
 
 

V kmeńových kniežactvách sa ochrana uberala ochranou posvätných lesných okrskov a niektorých živočíchov, za určitých okolnosti dokonca totemových. Vo feudálnych štátoch európskeho stredoveku boli určité druhy zveri prísne chránené a pytliactvo sa trestalo aj smrťou. Na miestach vyhradených lesných oblastí začali pomaly zakladať lepšie chránené a strážené zariadenia - zvernice a bažantice. Tieto zariadenia, už spravované a udržiavané profesionálmi, sa začali rozvíjať vo vrcholovom stredoveku.

Civilizačný tlak začal počas novoveku prudko rásť. Súviselo to jednak s objavením nových spôsobou hospodárenia a výroby , jednak s pribúdaním obyvataľstva. Pôvodne takmer 100% zalesnená európska krajina sa začala rýchlo odlesňovať na dnešných asi 30% odvodňovaním, liklidáciou mokradí a močiarov, ako aj regulovaním riek. To všetko, prirodzene, ovplyvňovalo určité druhy zveri, zvlášť lesnej, a preto čoraz výraznejšie vznikala potreba uplatniť racionálnu starostlivosť o zver, reguláciu jej stavov a zvyšovanie jej kvality. Pôvodná úloha poľovníckeho personálu, ktorý sa mal starať len o neporušenosť území, o ochranu zveri pred nepovolanými lovcami, sa zmenila na skutočné poľovníctvo. Jeho hlavným cieľom bola hlavne chovateľská činnosť.  

Človek 20. a 21. storočia už nemôže nechať prírodu len samu na seba.  Podmienky prostredia sa natoľko zmenili, že prírodné regulačné procesy už nemôžu fungovať ako v neporušenej krajine.                                                                                                             Vlastne prírodný vývoj si vždy vyžaduje dlhý časový úsek s minimálnymi rušivými zásahami a jeho úspech môže byť ľahko ohrozený. Človek vyradil prírodné regulačné mechanizmy, mal by teda prevzať riadenie sám tak, aby zachoval čo možno najviac prírodných hodnôt aj pri intenzívnom využívaní zdrojov v krajine.   Žiaľ, každodenná realita nás presvieča, že sa mu to príliš nedarí.